Dokonalá príprava na pracovnú poradu

Vytočená mladá dáma, ktorá so svojským humorom prijíma spôsoby svojho nie práve najpríjemnejšieho šéfa. Jej sexi šaty, ktoré ho privedú do vytŕženia… a naozaj neobvyklá príprava na pracovnú schôdzku.

Žiarivo ružové plavky, sandále s oranžovými kvetmi, prúžkované tričko, úžasné biele čipkované letné šaty a! krémová kabelka, posledný módny výkrik za nekresťanskú sumu… Takto to vyzerá, keď ma naštve šéf. No pekne, Laura, pekne. Ale keď on je taký debil! Zas, ak budem takto utrácať zakaždým, ako ma vytočí, o chvíľu sa môžem ísť pásť. Ale dnes to bolo už cez čiaru. Čo cez čiaru, on bol od čiary tak ďaleko, že už ju ani nevidel. Už z nej nezostala ani celkom krpatá bodka. Kretén!

Celé popoludnie som diskutovala sama so sebou a striedavo som hrešila na šéfa a na svoju akútnu potrebu zlepšiť si deň nakupovaním. Nedokázala som sa donútiť sadnúť si k projektovej prezentácii a opraviť ju – už tretí raz – podľa jeho – už zasa iných – inštrukcií. Toho chlapa mi bol čert dlžen. Synček generálneho riaditeľa, tento flek mal už istý asi keď sa narodil. Niekto sa proste má a vôbec nezáleží na tom, že je to zjavne arogantný maznáčik.

Dráždil ma už dva mesiace, tým ako vystupoval a ako jednal s osadenstvom oddelenia, kde som mu robila osobnú asistentku. Skôr poskoka. Celé oddelenie ho tajne nazývalo Conan a za jeho chrbtom sme prevracali oči a smiali sa, keď vypadol. Viem, nie je to práve hrdinské a ani ušľachtilé správanie, ale niektorí ľudia sú proste neznesiteľní. A on je podľa všetkého predseda medzinárodnej organizácie, ktorá ich združuje a svoje miesto získal za príkladné zásluhy.

Premohla som sa až okolo desiatej večer a práca mi zabrala takmer tri hodiny. Keď som sa potom prevaľovala v posteli, pretože som od únavy nedokázala vypnúť mozog a zaspať, pod viečkami mi ako naschvál naskakoval obrázok muža, ktorý mi spôsobil všetko toto nervačenie. Ako by nebolo dosť, ešte mu matka príroda nadelila sexi telo a peknú mužnú tvár. Život nie je fér. Našťastie sa zvyčajne do rána z takýchto pesimistických nálad vyspím. Ale to by som už konečne musela zaspať!

Ách, nie, do hája. Tuším naozaj nemám svoje šťastné obdobie. Ráno som dvakrát prestavovala budík, pretože som sa nedokázala prinútiť vstať. Obliekla som si aspoň tie nové šaty, nech mám lepšiu náladu, ale teraz meškám do práce kvôli zápche. Ten zas bude mať rečí.

Keď som zadýchaná vletela do svojej kancelárie, ktorá bola predsieňou do tej jeho, už tam postával s maximálne nepríjemným výrazom v tvári.

„Dobré ráno,“ zdravím ho slušne a pokúšam sa o úsmev, keď preletím k svojmu stolu a začnem si vyzliekať sako. Tajne dúfam, že to prejde síce významným, ale predsa mlčaním, ale jasne, že nie. Také zázraky sa nekonajú.

„Meškáte!“ neviem, ako dokáže povedať aj ten výkričník za vetou, ale akosi to dokáže.

„Áno, pane, viem. Ranná zápcha,“ zbytočne sa pokúšam obhájiť, pretože preňho objektívne dôvody sú takisto neprijateľné ako ktorékoľvek iné.

„Tých pätnásť minút si odpracujete popoludní,“ šteká na mňa ďalej a ja len prikyvujem. „A dúfam, že sa to nebude opakovať.“

Bez slov si rozkladám veci na stole, pokúšam sa pripravovať na poradu, ktorá má začať o dve hodiny. Ešte musíme spolu prekonzultovať finálnu verziu prezentácie, ale vôbec nemám chuť s ním stráviť ani minútu. Škoda, že musím.

„Upravila som prezentáciu podľa vašich pokynov, pošlem vám ju na mail?“ pýtam sa stále bez toho, aby som sa naňho čo i len pozrela. Dnes ma nevytočí, zaprisahávam sa, lebo nechcem skončiť s nulou na účte.

„Nie, príďte za mnou do pracovne. O desať minút!“ Tón hlasu má taký príkry, že je mi okamžite jasné, že nebude tolerovať ani sekundu omeškania. Keď sa za ním zabuchnú dvere, zrútim sa na stoličku a v podstate celých desať minút strávim duševnou predprípravou na pobyt s tým odľudom v jednej miestnosti.

Vyvolávam si v hlave obrazy z letnej dovolenky, aby som si upokojila nervy a napokon takmer v poslednej chvíli klopem na jeho dvere. Na pokyn vstúpim dnu a vidím ho, ako sedí za impozantným stolom, nevenuje mi ani jediný pohľad a z tváre mu srší sústredenie. Zas jedno treba uznať, maká tak, ako to vyžaduje od ostatných.  Keďže si nie som istá, čo vlastne presne mám robiť, bezradne postávam na koberci a zvieram v ruke papiere.

„Poďte sem,“ zavelí, až takmer podskočím, zároveň vstáva a uvoľňuje mi miesto za svojím stolom, „sadnite si a ukážte mi tú prezentáciu.“

Trochu sa mi podlamujú kolená, ešte som nikdy nesedela v jeho kresle, takže doslova dopadnem na mäkkú kožu. Roztrasenou rukou otváram príslušné súbory a nastavujem monitor tak, aby videl. Vyrušuje ma, ako stojí tesne za mnou a nedokážem sa poriadne sústrediť. Nadychujem sa, aby som spustila nacvičený komentár k svojej práci. Ale nie je mi dopriate sa rozhovoriť, pretože náhle zamrznem ako ľadovec v Atlantiku.

A okamžite sa začínam roztápať pod prívalom horúčavy, ktorá mi trieli do líc. Naozaj mi hladí vlasy? Mozog odmieta akokoľvek spracovať túto informáciu, ale on pokračuje. Prstom mi prechádza po línii krku, šije, až jeho ruka doputuje ku kľúčnym kostiam. Dych mám zaseknutý. Koľko sa dá žiť bez kyslíka? Pár minút? Asi viac, pretože evidentne neumieram. Vidím jeho ruky a vidím svoj hrudník, ako sa náhle prudko nadvihuje. Trhaný pohyb je dôkazom, že telo si vypýtalo svoju dávku kyslíka.

„Akosi ste stíchli, Laura, počúvam vás?“ Blik. Blik, blik. Mrkám viečkami úplne ochromená a snažím sa rozpumpovať mozog. Hádam mu ten deficit kyslíka neublížil. Spočiatku vydám iba divný zvuk, ale po ďalšom nádychu sa mi podarí povedať: „Vážení prítomní, dovoľte mi, aby som vám predstavila víziu nášho oddelenia o projekte „Zelené mesto“…“ a zasa sa seknem, pretože tie štíhle dlhé prsty vkĺzli do môjho výstrihu a objali moje prsia. Páni, ten vie, čo robí. Hnetie mi ich, nadvihuje a stláča k sebe, dráždi bradavky až vzorne stoja v pozore.

„Pokračujte,“ káže a ja zavzdychám. Chcem, aby pokračoval on. Ako je možné, že napriek tomu, ako ma vie vytočiť, takto na mňa pôsobí?

„Ehm, „Zelené mesto“, ktorý bude znamenať absolútnu zmenu v prístupe k zeleným plochám…“ nedokážem hovoriť ďalej, pretože ten nehanebník mi jazykom prechádza po uchu, saje ho a jemne hryzká krk, až mi po celom tele naskakuje husia koža.

„Laura, ste veľmi rozptýlená, sústreďte sa,“ hecuje ma a dráždi súčasne. Náhle ma vytiahne z toho kresla a otáča, cítim za sebou dosku stola, ako ma tlačí.

„Vieš, čo so mnou robia tieto šatôčky?“ pýta sa ma, ale nezdá sa, že by čakal odpoveď. A ja vidím čo, nohavice v rozkroku má napnuté na prasknutie. Cítim drobnú satisfakciu za ten včerajšok a ako žena som polichotená tým, že ho takto vzrušujem. Hladí mi nohu a o chvíľu  prekonáva lem nohavičiek a putuje k miestu, kde mi prudko tepe krv.

„Máš poslednú šancu to zastaviť, bejby,“ povie a ja vidím, že je tiež poriadne rozpálený. Viem, že by som mala. Je to najnemožnejší šéf pod slnkom. Ale je tak sexi. Prekrížim tajne prsty, ochranný reflex z detstva a nechávam ho, aby sa dobýjal do môjho tela. Váha iba sekundu a už cítim jeho zvedavý prst, ktorý preniká do vlhkých horúcich miest medzi mojimi nohami.

„Sakra, ty tečieš,“ vyznie to ako pochvala. S úškrnom si pomyslím, že to je asi úplne prvá pochvala, ktorú som od neho dostala, ale rýchlo mi tieto myšlienky vyletia von, pretože ma upúta niečo nové. Krúži okolo môjho klitorisu, až začínam cítiť závrat. Dvoma prstami prekonáva bránu do môjho tela a premyslene nimi pohybuje dnu a von, až mu začnem vychádzať bokmi v ústrety.

„Páči sa ti, čo s tebou robím, však?“ Namyslený, ešte aj teraz. Niekedy je fakt neznesiteľný, ale tak hrozne dobre ma robí. Zaznamenávam, že si stiahol nohavice a nedá mi nepozrieť sa na jeho pýchu. Príroda bola k nemu fakt štedrá. Je poriadny kus, hrubý a veľký až sa mi zatají dych. Viem, že to bude bolieť. Ale som nadržaná a keď si dlaňou pohladí celú svoju dĺžku, takmer mi vypadnú oči z jamiek. Vtisne sa medzi moje stehná a okraj stola sa mi zarezáva do chrbta, keď si ma prstami ešte viac otvára. Bojím sa hlasno vzdychať, náhle si uvedomím, že nie sme zamknutí, ale púšťam to z hlavy v okamihu, keď začne do mňa prenikať. Tlačí to, ale snažím sa pokojne dýchať a uvoľniť. Trochu sa povytiahne a prenikne zas hlbšie. A znova. Až kým neprenikne do mňa úplne. Stále však nie je spokojný.

„Zdvihni boky,“ káže zadýchaný, „zdvihni ich, chcem ešte ďalej.“ Najprv si nedokážem predstaviť, že by sa mohol dostať ešte hlbšie, ale nadvihnem panvu a on prekonáva nejakú bariéru a dostáva sa tak hlboko, ako ešte nikto pred ním. Vidím perličky potu na jeho čele, kým ma necháva zvyknúť si na ten pocit.

„Si bombová, teraz ťa ošukám, tak sa drž, bejby,“ a skutočne sa začína hýbať, silno priráža, cítim bolesť, ale aj nevýslovnú slasť, keď mi naráža na nejaké miestečko tam vnútri. Hrám sa s vnútornými svalmi a pozorujem, ako ho to poháňa, až sa mi napokon myseľ roztriešti a vrcholím. On ešte potrebuje pár nárazov a kŕčovito dosahuje vlastný orgazmus.

Syknem, keď opustí moje telo, viem, že ešte nejakú chvíľu budem cítiť isté miesto, ktoré mi bude pripomínať tento nácvik prezentácie.

„Prečo nepokračujete?“ pýta sa, kým si zaťahuje zips na nohaviciach, ale hoci slová sú drzé, výraz v tvári má celkom zábavný. Posadím sa teda naspäť do kresla, spôsobne si upravujem sukňu šiat a púšťam sa do prezentovania. Neviem, kam to celé povedie, či vôbec niekam, ale neľutujem to. Keď už nič, aspoň som uvoľnená a moje bankové konto je nateraz v bezpečí.

Vášnivý príbeh, v ktorom muž svojimi slovami odštartuje hru na rozkoš, si môžeš prečítať TU

Akciová ponuka kondómov a erotických hračiek, ktoré budeš chcieť