Ako muži vidia vagínu: správa z majstrovského psychodramatického kurzu

Postoje mužov k tejto intímnej časti tela sa pohybujú od otvorenej žiadostivosti až po skrytú hrôzu, ale niekedy môžu byť psychologicky sofistikované a zložité. Istá novinárka sa zúčastnila na nezvyčajnom podujatí, kde pozorovala vzácny pohľad.

Na konferenciu Psychodráma som prišla na rannú masterclass o váhe. Ale druhá polovica dňa bola voľná. Tak som išla na ďalší workshop, kde som urobila neuveriteľný objav: ukázalo sa, že vagína pre mužov je niečo, čo som si nikdy nepredstavovala.

Budem vám o tom rozprávať, ale chcem vás hneď upozorniť: nejde o doslovný opis udalostí, ale o príbeh môjho vnímania s vlastnými komentármi. Je pravdepodobné, že muž, ktorého prípad im poslúžil ako východisko, by tento príbeh vyrozprával úplne inak, alebo by ho možno nevyrozprával vôbec.

Budem ho volať Viktor a pokúsim sa ho opísať: má asi päťdesiat rokov, sivý účes, sivé oči, zdal sa mi príťažlivý a sebavedomý.

Všetko sa začalo tým, že podľa zadania psychológa, ktorý viedol workshop, sme nakreslili Dobrú krajinu, miesto radosti a pokoja. Okrem toho bol každý požiadaný, aby si z veľkej škatule plnej najrôznejších vecí – kameňov, dreva, vyrezávaných figúrok a iných vecí – vybral predmety, ktoré si s takouto krajinou spájame.

ZAČIATOK PREDSTAVENIA

Potom sme svoje kresby umiestnili na viditeľné miesta a moderátor požiadal každého z nás, aby sa zastavil pri kresbe, ktorá sa nám páči viac ako ostatné (okrem tej našej). Takto sme určili Viktorovu kresbu na ďalšiu prácu.

Bola takmer abstraktná: krivky a zhluky farieb, v ktorých sa dali tušiť kvety, hviezdy a škvrny. Na návrh moderátora, aby vysvetlil, čo je na nej zobrazené, Victor zaváhal a povedal, že by bolo lepšie začať nie kresbou, ale predmetom – ukázalo sa, že je to rapan, malá morská mušľa, a Victor hneď vysvetlil, že je to symbol vagíny. Pre mňa neočakávane to moderátorka spresnila: „Viktor, čo je pre teba vagína?“ „Áno,“ odpovedala som. – „Je to vchod.“ – „A kam vedie?“ – „Do labyrintu, ktorým musím prejsť.“ – „Skúsme si ho pozrieť…“

Viktor zoradil stoličky jednu za druhou, ale nie do rovnej línie, ale do zákruty ako basový kľúč.

Po stranách postavil niekoľko ďalších stoličiek. Potom na tieto stoličky usadil účastníkov a účastníčky majstrovského kurzu, ktorý vybral. Na prvú z nich – svetlú blondínku, najkrajšiu zo všetkých účastníkov masterclass…..

Tu si dovolím jednu poznámku. Počas psychodrámy protagonista – tak sa tu nazýva klient – nielenže usporadúva ostatných účastníkov psychodramatickej skupiny, ktorí stvárňujú jeho postavy, ale aj postupne zaujíma miesto každého z nich a hovorí v ich mene nejakú významnú vetu. Vyjadruje tak vnútorný stav postavy alebo jej postoj k protagonistovi. Facilitátor pri tom pomáha tým, že kladie otázky, navrhuje, čo je ešte potrebné urobiť. Odteraz budem skracovať medzikroky tejto práce a opisovať len postavy a ich repliky.

VNÚTRI UMÝVADLA

Usporiadanie

Takže vstupná kráska si sadla na prvú stoličku, lákavo roztiahla ruky a nohy (ešte že mala džínsy) a povedala: „Poď sem.“ Keďže bola z tejto úprimnej pózy viditeľne v rozpakoch, Viktor umiestnil umývadlo na stoličku medzi jej nohy, aby zdôraznil symbolický charakter tejto udalosti. Podľa môjho názoru to však len pridalo na úprimnosti tejto scény.

Za vchodom bola brunetka, bezmenná Druhá, ktorá koketne povedala: „Aké pekné! Vezmem to!“

Tretia bola ryšavka, mala aj meno. „Toto je Hystéria,“ zavolal ju Victor. Hystéria nedostala samostatnú líniu, ale došlo k akcii: impulzívne vyskočila zo sedadla a pokúsila sa buď s niekým bojovať, alebo jednoducho utiecť neznámym smerom.

Ale v paralelnom rade už sedel muž, ktorý na jej impulz okamžite zareagoval a zastavil ho slovami: „Kľud, pokoj“…

Ten muž bol zrejme alter ego hlavného hrdinu. Vyzeral pôsobivo – vysoký a pružný, jeho tričko ukazovalo jeho vypuklé bicepsy. Pre seba som ho nazval Hrdinom, kvôli jeho podobnosti s filmovými akčnými hrdinami.

Štvrtá, svetlovlasá žena z tých, o ktorých sa hovorí „nestarnúca“, pokrútila hlavou a povedala: „No, vidím…“ a našpúlila pery. Bol to hlas sklamania.

A nakoniec tento rad doplnila Piata, ktorá držala v rukách Dobrú krajinu – kresbu od Victora.

Akcia

Pohyb hlavného hrdinu cez túto labyrintovú škrupinu bol nasledovný: priblížil sa a bez toho, aby odtrhol oči od krásy, pomaly si pred ňou kľakol. „Poď sem!“ – zavolala a on, napoly objal jej brucho, vstal a presunul sa k Druhému. „Tak roztomilé,“ usmiala sa. „Vezmem to!“ – „Nič vám a mne nevyjde.“ Klameš seba aj mňa,“ pochyboval. – „Mám ťa rád“. – „Ale aj tak ma prestaneš milovať. Áno, je ti jedno, kto som, nič o mne nevieš, chceš len s*x, ale nemáš o mňa záujem a aj tak sa budeme musieť rozísť, bude to bolieť.“

„To je v poriadku, už som veľké dievča a páčiš sa mi…“ pokračovala v úsmeve, no akonáhle muž urobil krok hlbšie, Hystéria z nej hlučne vybuchla. A hoci Hrdina vzápätí prešiel cez ňu a znemožnil jej pohyb, mal som pocit, že desivá sila ukrytá v nej sa len zastavila, no nezmizla. Stáli teda ako dvojica oproti sebe, ostražití aj nebezpeční.

Medzitým sa hlavný hrdina už presúval na štvrtý. A priznám sa, scéna, ktorá sa medzi nimi odohrala, ma úplne prekvapila. „No, samozrejme,“ pokrútila hlavou sklamaná žena, „všetko som o tebe pochopila, nie, nie si rovnaký…“

Victor zachytil jej vyhýbavý pohľad a pobozkal jej ruky: „Milujem ťa, ver mi, prosím, milujem ťa, urobím pre teba čokoľvek, poď so mnou.“

Divné! – pomyslel som si v duchu. Táto žena sa mi zdala najnudnejšia, najobyčajnejšia zo všetkých, ale bola jediná, ktorej Victor hovoril o svojej láske, bola to ona, kto ho pozval k sebe.

„Ako sa s tým vysporiadaš?“ — prikývla žena na Hystériu. „Všetko je tam už vyriešené, všetko je pokojné,“ ubezpečili ju Victor a Hero dvojhlasne. „Neverím ti,“ zopakovala.

Od tohto momentu sa celý príbeh opakoval. Victor opäť začal s Kráskou a pohol sa hlbšie, ale štvrtý ho zastavil a nedokázal dokončiť svoje bludisko až do konca. „Poď so mnou,“ presviedčal Sklamanú ženu a pokúšal sa ju zlákať do Dobrej krajiny, ku ktorej bol už len krok, ale ona tvrdohlavo pokrútila hlavou: Neverím. Neskôr mi došlo, že tieto opakované pohyby boli podobné treniu, ktoré aj tak neskončilo orgazmom.

Čas, ktorý nám harmonogram určil, sa však už chýlil ku koncu a moderátorka vyzvala Victora, aby si predstavil, aký by mohol byť koniec jeho cesty. Z druhej strany Labyrintu sa ozvali mužské hlasy: „Poď, zvládneš to! Záverečná scéna vyzerala takto: Victor stál na poslednej stoličke a v rukách držal Dobrú krajinu, pričom sa zhora pozeral na celú cestu.

ZÁVEREČNÉ ÚVAHY

Na konci cesty vyzeral Victor osamelo… Pýtam sa svojej pamäti, či ma to zlyháva, možno niekto stál vedľa neho, možno niekoho objal za ramená alebo ho držal za ruku? Logika však pomáha pamäti – dvaja ľudia by sa na stoličku jednoducho nezmestili. A ruky protagonistu boli zaneprázdnené – napokon držal svoju kresbu.

Znamená to, že do svojej Krajiny vstúpi sám, aj keď prejde svojím labyrintom až do konca? Nechcem takto uvažovať. Priznávam však, parafrázujúc Friedricha Nietzscheho, že je to spôsobené mojím „ženským, príliš ženským“ svetonázorom, kvôli ktorému sa mi zdá, že každý potrebuje ku šťastiu iného človeka, aby bolo s kým toto šťastie zdieľať.

V každom prípade dúfam, že jeho práca Victorovi pomôže – bolo to príliš zaujímavé a emotívne na to, aby prešlo bez stopy

A stále som nadšený z toho, čoho som bol svedkom. Nikdy som si nepredstavovala, že uvidím vagínu zvnútra – očami muža. A ako ma prekvapilo, keď som zistil, že ona môže byť pre neho zložitou metaforou, ktorá sa rozvinie do celého radu ženských a mužských postáv, z ktorých každá má svoj vlastný charakter a pravdepodobne by mohla rozprávať celý príbeh svojho života. Bez straty fyziológie nadobudla vagína symbolický rozmer, ktorého hĺbku je ťažké si predstaviť.

Nevyhnutnou otázkou stále zostáva – vidia takto vagínu všetci muži, alebo ide o nejaký druh Victorovej individuálnej schopnosti? Na to, samozrejme, nemám odpoveď. Teraz sa mi však zdá, že za každým z nich, dokonca aj za tou „najčistejšou fyziológiou“, je celý príbeh stretnutí, sklamaní a nádejí.