Sexuálny koučing: záchranné lano alebo nebezpečný útes?

Je možné koučovať s*x? Čo je náhradný s*xuálny partner a na čo slúži? Pokúsime sa zistiť, aké funkcie plní a ako je to s takýmito praktikami vo svetovom spoločenstve a u nás.

KTO HO POTREBUJE A PREČO?

Vážne s*xuálne problémy môžu zmeniť život človeka na sériu bezfarebných, a teda bezvýznamných udalostí. Dôsledky môžu siahať od zníženej vitality až po depresiu a samovraždu.

Odvážlivci, ktorí vyhľadali takúto pomoc, kto sú? V prvom rade sú to, samozrejme, ľudia s postihnutím, ktorí pochybujú o tom, že táto stránka života je pre nich dostupná. Väčšinu klientov však tvoria ľudia, ktorí sú fyzicky v poriadku, ale vzhľadom na svoju osobnosť a traumy z minulosti nie sú schopní blízkeho kontaktu s inou osobou.

Ale potreba intimity nikdy nezmizne, nenaplnená, zožiera človeka zvnútra a dochádza nielen k nevysvetliteľnej túžbe, ale aj k poruchám dôležitých orgánov. Je ľahké predstaviť si ďalší itinerár v celej jeho smutnej jasnosti.

Z výskumu Medzinárodnej spoločnosti pre traumu a disociáciu vyplýva, že klienti, ktorí prekonali svoje zábrany a strach a nakoniec vyhľadali odbornú pomoc, boli najčastejšie vo veku od 30 do 50 rokov, ale vekové rozpätie bolo ešte vyššie. Všetci z nich nemali prakticky žiadne pozitívne skúsenosti so s*xuálnym stykom. Namiesto toho mali množstvo neurotických obáv, chorobných fantázií a neschopnosť uvoľnene sa citovo angažovať s inými.

Ach, keby každému takému pacientovi osud doprial milujúceho, inteligentného a pozorného s*xuálneho partnera, možno by sa o tomto druhu terapie nemuselo hovoriť. Ale nesplniteľné sny sú neproduktívnou praxou. A úloha pomáhať ľuďom, ktorí sú v železnom zovretí komplexov a obáv, je naliehavá a ťažká.

KTO TO ZAČAL AKO PRVÝ?

O náhradných s*xuálnych partnerstvách sa začalo hovoriť pred polstoročím. Túto tému objavili výskumníci ľudskej s*xuality Masters a Johnson. Po vydaní ich knihy „Human Sexual Inadequacy“ v roku 1970 sa terapia s*xuálnych porúch pomocou náhradných s*xuálnych partnerov stala v USA pomerne populárnou, ale začiatkom 90. rokov vzhľadom na nebezpečenstvo AIDS prakticky vyšla nazmar.

Po roku 2010 sa záujem o túto metódu vrátil. Spúšťačom tohto návratu bol hollywoodsky film Náhradný partner, v ktorom sa hlavný hrdina, muž s postihnutím, naučil s pomocou s*xuálneho trénera radosti z intimity a nakoniec našiel plnosť života, ktorá nám umožňuje byť šťastnými.

V nasledujúcich rokoch bola s*xuálna terapia pomerne rýchlo legalizovaná a certifikovaná v USA, Kanade, Holandsku, Izraeli a mnohých ďalších krajinách. Vo väčšine krajín vrátane Ruska a celého postsovietskeho priestoru však náhradná s*xuálna práca nie je zakotvená ako oficiálne uznaná prax.

„ÁNO“ A „NIE“ NEHOVORIA…

K tejto technike neexistuje žiadny ustálený postoj ani medzi odborníkmi, ani v spoločnosti všeobecne. Náhradná s*xuálna terapia má svojich priaznivcov aj početných odporcov. Pozrime sa na hlavné argumenty strán tohto zložitého sporu.

Mark Reutman, izraelský psychiater zaoberajúci sa s*xuálnymi poruchami, je silným zástancom a propagátorom používania náhradných partnerov. Tvrdí, že možnosti tohto typu terapie sú jedinečné a takéto partnerstvá sú často účinné v prípadoch, keď tradičné terapie zlyhali.

Reutman a ďalší zástancovia tejto metódy zdôrazňujú skutočnosť, ktorú považujú za veľmi dôležitú – metóda sa praktizuje v úzkom kontakte medzi psychoterapeutom a klientom a s*xuálnym partnerom. Prinajmenšom v USA a Izraeli je vedúca úloha psychoterapeuta v procese s*xuálnej terapie prísne povinná.

Čomu zástancovia metódy pripisujú väčšiu účinnosť s*xuálnej terapie s náhradným partnerom v porovnaní s klasickou psychoterapiou? Sexuálna terapia prostredníctvom verbálnej komunikácie sa zameriava na teórie, sú ako magický kryštál, cez ktorý sa nazerá na jednotlivé situácie.

Mnohí pacienti dosahujú vďaka terapii rozhovorom pozoruhodné výsledky a sú schopní sami zmeniť svoje osobné s*xuálne praktiky. Časť tých, ktorí hľadajú pomoc, však zisťuje, že tie osobné, hlboko zakopané obmedzenia a obavy, ktoré viedli k potrebe terapie, im stále bránia vyriešiť svoje problémy bez fyzického modelovania a praktických skúseností, čo v každodennom ponímaní znamená priame odovzdávanie skúseností mentorom.

Náhradné partnerstvo nepodlieha morálnemu hodnoteniu, je to terapia orientovaná na telo, založená na dotykovej interakcii

Doktor Robert T. Muller, autor viacerých prác o prekonávaní traumy, ktoré boli vysoko ocenené Medzinárodnou spoločnosťou pre štúdium traumy a disociácie (ISSTD), tvrdí, že s*xuálna terapia môže vyriešiť mnohé fyziologické aj psychologické problémy. Píše, že škála porúch úspešne liečených náhradnými prostriedkami siaha od nedostatku sebadôvery a strachu z intimity až po erektilnú dysfunkciu a predčasnú ejakuláciu.

Opakovane zdôrazňuje, že náhradné partnerstvo nepodlieha morálnemu hodnoteniu, je to terapia zameraná na telo, založená na taktilnej interakcii, podobná masážnym sedeniam a celkom porovnateľná so vzťahom tréner – žiak v športe. Rozhodne nie je prijateľné prirovnávať prácu náhradných s*xuálnych partnerov k prostitúcii.

Okrem rozdielov v samotnom procese je prostitúcia podnikaním zameraným na neustály návrat klientov. Na druhej strane v terapii sa výsledok dosiahne vtedy, keď klient už nepotrebuje pomoc. Na začiatku terapie sa spravidla určí potrebný počet sedení, ktorý závisí od problému klienta a v prípade potreby sa upraví.

Mark Reutman píše o starostlivom výbere kandidátov na s*xuálnu terapiu, počas ktorého sa preveruje ich zdravotný stav, psychický stav a empatia. Schopnosť poskytovať a prijímať s*xuálne potešenie totiž úzko súvisí so schopnosťou človeka vycítiť emocionálne stavy iných ľudí a podľa toho prispôsobiť svoje reakcie – slovami, gestami a inými činnosťami.

Testuje sa motivácia žiadateľov a vylučuje sa účasť s*xuálnych pracovníkov. Vybraní uchádzači absolvujú dôkladné školenie, po ktorom nasleduje ďalší test, a len tí, ktorí ho úspešne absolvujú, môžu pracovať v praxi.

Odporcovia metódy poukazujú na nebezpečenstvo vytvorenia citovej väzby medzi klientom a „terapeutom“.

Metóda náhradného partnera má však mnoho odporcov a dokonca aj nepriateľov. Stojí za zmienku, že argumenty odporcov sa od začiatku práce Mastersa a Johnsona v 70. rokoch 20. storočia v podstate zmenili len málo.

Veľká časť argumentov spočíva v sakralizácii s*xu a prísnych morálnych imperatívoch spojených so s*xuálnym stykom. Existujú tabu súvisiace s náboženskými postojmi a variácie na tému „zomri, ale nedaj bozk bez lásky“.

Časť námietok pochádza z profesionálneho prostredia, tieto argumenty poukazujú na nebezpečenstvo citovej väzby klienta na „terapeuta“ a s tým spojenú možnosť traumy.

Na druhej strane sa ozývajú hlasy o mechanizácii s*xu a redukcii bohatých emocionálnych skúseností človeka na súbor reakcií, ktoré sú odpoveďou na stlačenie „správnych tlačidiel“. Tým nechceme povedať, že tieto obavy sú neopodstatnené, ale nemali by sme podceňovať ani mnohých ľudí, ktorých život po stretnutiach so s*xuálnymi koučmi nadobudol nové farby.

Učili ste sa hrať na klavíri? Na husle? Pamätáte si na tie príšerne nudné stupnice a mechanické počítanie metronómom? Bez tejto etapy sa však nezaobišiel nikto – ani tí, ktorých vrcholom zručnosti zostáva „psí valčík“, ani interpreti, ktorí nadchli milióny ľudí.

Ako to už býva, otázok je viac ako odpovedí, a to dáva nádej – nie že nájdeme vyšliapanú cestičku so štandardnými značkami, ktorá by mala určite viesť k šťastiu, ale že štandardné stupnice budú začiatkom cesty do sveta nových možností, radosti z komunikácie a harmónie.