Levanduľová víla

Jeden šarmantný a neodbytný kamarát, jedna náhla a nečakaná náhoda, jedno prázdninami voňajúce levanduľové pole, dve očarenia, mnoho vášne…

„Musíš mi pomôcť, bude to len tak na dve hodiny, ale no, Naty, nedaj sa už toľko prosiť,“ naliehal na mňa Marek, môj najlepší kamarát už asi milión rokov. A ten najneodbytnejší človek na tejto planéte. A v celom vesmíre vôbec.

„Nemám čas, chápeš? Musím ísť do práce. A potom napísať seminárku,“ odbíjala som ho všetkou energiou, ktorej som bola schopná, hoci už vopred som vedela, že to je márny boj. On ma proste vždy ukecá.

„Ale,  Natinka, nenecháj ma v štichu, potrebujem len pár záberov. Musím vidieť, ako to bude vyzerať. Nechceš predsa, aby nevesta mala kvôli tebe debilné fotky, však? Však to by mi zničilo kariéru!“ vyťahoval stále väčšie tromfy a ja som pomaly začínala kapitulovať.

„Marek, fakt mám toho veľa,“ mobilizovala som ešte posledné zbytky sebaobrany.

„Prídem po teba zajtra o desiatej, dobre? Vybehneme na to pole a raz-dva si doma,“ už má aj presný čas… to je celý on, mala som zložiť hneď, ako s tým začal. Alebo vôbec nezdvíhať… ale zas je to Marek, čo už s ním.

„Ty ma raz zabiješ,“ hundrala som ešte vyčítavo, ale on už vedel, že ma dostal a kul železo, kým bolo horúce.

„Teba nikdy, si najlepšia na svete,“ cítim chuť víťazstva v jeho hlase, hnevám sa trochu sama na seba, lebo TOTO je jednoznačne moje zlyhanie.

„Ozi, Naty, a daj si tie biele letné šaty, vieš, tie, čo v nich vyzeráš ako rusalka.“ Čo? Ten to má riadne premyslené, vlastne, ako vždy si bol istý úspechom. Šarmantný darebák.

„A vlasy si nechaj rozpustené.“ Fíha, koľko inštrukcií. „Aha, a vezmi si repelent.“ Repelent?

„Už musím letieť, si poklad, Natinka, čau, zajtra,“ počujem ešte pred pípavým tónom ukončeného rozhovoru a tiež poviem čau, ale neviem, či ho ešte niekto počul. Šomrem, ako starý šomroš, ale nič mi to nie je platné. Chystám si v duchu príhovor, na zajtra ráno. O tom, že nie je možné, aby som mu bola stále k dispozícii a kráčam konečne unavená domov.

Ráno sa ledva stihnem vychystať, narýchlo si hádžem do tašky pitie a prostriedok proti hmyzu, keď už ho tak zdôrazňoval. Ktovie, kam ma zasa odvlečie. Občas mu robím niečo ako skúšobnú modelku, aby vopred vedel, aké svetlo a farby budú na fotkách.

Je desať hodín preč a Marek nikde. Mám pocit, že ma asi trafí, keď po ďalších desiatich minútach konečne volá.

„Ahoj,“ zdraví ma, ako by mal naponáhlo, „Natinka, malá zmena plánu. Mám nečakaný džob, takže pôjdeš s Robom, je to kamoš, tiež fotí. Dobre?“ Nie, nie dobre, do hája, som naštvaná, že som sa nechala prehovoriť, nechce sa mi tam ísť s cudzím človekom.

„Nemôžeme to teda preložiť?“ skúšam, ale on ma uisťuje, že všetko je v pohode a Robo ma už čaká pred domom. Tak teda vychádzam na ulicu a tam skutočne parkuje auto, pri ktorom postáva celkom fešný mladík.

„Čau, Natália?“ zdraví ma a pýta sa zároveň s rukou natiahnutou na pozdrav.

„Čau, áno. Ty si teda Robo,“ nemám zrovna slnečnú náladu, ale uvedomujem si, že on za to pravdepodobne absolútne nemôže a je obeťou Marekovho prehováracieho šarmu ako ja. Tiež mu podávam ruku a zisťujem, že je naozaj celkom pekný. Nasadáme do auta a on sa plynule zaradí do premávky, mierime niekam von z mesta.

„Kam vlastne ideme?“ spýtam sa, keď si uvedomím, že vlastne neviem.

„Neďaleko za mestom je pole s levanduľou, tam by chcel Marek fotiť svadobné fotky, chce vyskúšať, ako by to šlo najlepšie,“ má vážne príjemný hlas.

„Takže s levanduľou,“ zasnívam sa, pretože milujem jej vôňu, pripomína mi vždy prázdniny. Vonku je super slnečné počasie a cesta raz-dva ubehne. Bavíme sa tak všeobecne a je to veľmi fajn. Čoskoro stojím v nádhernom fialovom poli a teraz zisťujem, že Marek mal s tým hmyzom pravdu, komáre štípu ako bláznivé. Robo spraví mnoho záberov, ja, ako chytám slnko, ja, ako rusalka v bielych šatách so zdvihnutými rukami, ja, ako stojím na podnožke, akoby som lietala nad tým poľom. Mení uhly, polohy, je plne sústredený, evidentne vie, čo robí.

„Tak, sme hotoví,“ vyhlási po asi hodine, keď už som celkom unavená a zúfalá. Tomu hmyzu by niekto mal povedať, že som použila repelent, lebo si to očividne nevšimol. Beriem si z auta pitie a Robo ukladá veci, ktoré používal.

„Je tu vážne pekne,“ zahľadím sa na tú nádheru a kochám sa krásou pred sebou. Robo pozerá na mňa, jemne sa usmieva a súhlasne kýva hlavou.

„Si veľmi dobrá modelka,“ povie a ja som trochu prekvapená.

„Ďakujem, ale nemám veľa skúseností,“ priznávam, „len občas stojím Marekovi.“ Začne sa smiať. Čo som povedala?

„Stojíš mu?“ smeje sa a ja sa pridávam, náhle uvoľnená, „To skôr jemu stojí z teba.“

„Ach, to nie, sme iba kamaráti,“ uvádzam veci na pravú mieru a ešte stále sa usmievam.

„Ja som z teba hotový už od rána,“ zrazu je trochu vážnejší, ale oči mu žiaria. Hm, je fakt kus, nemohla som si neuvedomiť to iskrenie medzi nami.

„Si naozajstná levanduľová víla.“ Možno je to tým okamihom a celou prázdninovou atmosférou, ale cítim sa strašne fajn, že sa mu páčim. Lichotí mi to, vyhrievam sa v jeho pohľade, v ktorom vidím niečo ako obdiv. Nechám ho, aby sa sklonil ku mne a vyžívam sa v dotyku jeho pier. Bozkáva sa dobre, nie je zdržanlivý, skôr, akoby ho prepadla náhla vášeň a chuť na milovanie. Jazykom mi ovlažuje pery a útočí na ne, až kým ich s povzdychom nepootvorím a on vkĺzne dnu a sladko plieni moje ústa. Rukou mi vojde do vlasov a zamotáva si v nich prsty. Odhrnie ich bokom a posieva bozkami krk, uši, až kým nie som celkom rozochvená. Iskra preskočí aj na mňa a ja ho hladím na rukách a hrudníku. Vadí mi jeho tričko, chcem cítiť na prstoch jeho pokožku a tak sa odvažujem vojsť mu pod tenkú látku a užívam si ten príjemný dotyk nahého tela.

„Hm, chutnučká víla,“ šepká mi do ucha, „ak ale budeš ešte chvíľu robiť to, čo robíš…“ na moment stíchne, pretože mu práve prstom dráždim bradavku a zjavne sa mu to páči, „…robíš to perfektne, ale začínam sa v tebe strácať, dievča.“ Cítim, že ho mám v moci a som tým sama očarená. Páči sa mi, že mám naňho taký vplyv. Namiesto, aby som prestala, pridávam. Vyťahujem mu tričko a bozkávam ho, kde trafím. Je vzrušený, vidím to na poklopci jeho džínsov. Je vyklenutý a napnutý. Rozopínam ho a on už neváha. S mojimi vílími šatami nemá veľa práce. Ľahko ich nadvihne a hladí ma po stehnách. Náhle predo mnou kľačí a bozkáva ma cez čipku bielych nohavičiek. Potom ich odhrnie bokom a keď sa jazykom dostane medzi vlhké záhyby, ktoré ukrývajú hrbolček rozkoše, mám čo robiť, aby som sa udržala na nohách. Je dokonalý a ja nedokážem už nepohnute stáť. Prstom prekoná krehkú bariéru a pohybuje ním tam a späť až kým nevzdychám v slastnom kŕči.

Po chvíli sa spamätám a vyslobodím ho z väzenia nohavíc. Uchopím jeho mužnosť do dlane. Je riadne vzrušený, keď pohybujem zovretou päsťou po celej jeho dĺžke, druhou rukou hladím semenníky, vzpína sa a hlavu má zvrátenú dozadu. Chcem, aby si ma vzal, preto sa sama zbavím nohavičiek a otočím sa k otvoreným dverám auta. Predkloním sa, opriem dlaňami o sedadlo a on neváha. Upravuje ma do polohy, ktorá mu vyhovuje a ešte prstom kontroluje, či som vlhká. Nie je sklamaný. Jeho prienik je rázny a rýchly, intenzívne do mňa búši a hlboko naráža, až kým nevrcholí v blaženom orgazme.

Keď opatrne zo mňa vykĺzne, ešte sa chvejem po celom tele.

„Na vílu si celkom ostrá, zlato, fantastická,“ ťahá ma za pramienok strapatých vlasov a obaja sa spokojne usmievame. Bolo to strašne spontánne a nečakané, ale chutilo to mimoriadne. Ako slnečný prázdninový deň má chutiť.

5 tipov ako na sex v horúcich letných dňoch si môžeš prečítať TU

Akciovú ponuku kondómov a erotických hračiek si môžeš prezrieť TU