Nečakaná pozornosť
Nečakaná pozornosť, nečakané miesto, nečakané rozhodnutia…aj taký môže byť firemný večierok počas májovej noci.
Dnes to bude môj prvý firemný večierok v tomto zamestnaní. Kolektív je celkom fajn. Tak správne mixnutý, každý s každým viac-menej vychádza. Jasne, že sa občas vyskytnú nejaké problémy, ale nie sú tu žiadne žabomyšie vojny, ktoré by odčerpávali energiu. Je nás asi sto, takže večierok bude isto celkom zábavný. Baby, ktoré tu pracujú dlhšie, básnia o tom minuloročnom ešte stále, teda zrejme to bolo niečo výnimočné.
Večierok má tradíciu, koná sa vždy štvrtý májový piatok. Už niekoľko dní je to v podstate jediná téma, ktorá sa rozoberá pri káve či počas obednej prestávky. Dnešok nie je výnimkou, o to viac, že je deň D. Hana, ktorá sedí vo vedľajšom kancli, mi práve ukazuje v mobile fotku šiat, ktoré si pri tejto príležitosti objednala až z Anglicka.
„Nie sú bohovské?“ pýta sa a pohadzuje krátkou blonďavou šticou. Zamrká na mňa sprisahanecky a ja si spomeniem, ako všetky baby vzdychali, aký „neskutočne ošukaniahodný“ bol vlani riaditeľ marketingového oddelenia. Hm, neviem. Videla som ho tuším len raz, že by na mňa nejako mimoriadne zapôsobil nemôžem povedať. Ale Hana má naňho tuším zálusk.
„Ja mám kaderníčku na pol štvrtú. Ty?“ spytuje sa ma a tým ukončí moje krátke zamyslenie. Keď jej vysvetlím, že sa mienim učesať sama, iba prevráti oči a okamžite vytočí svoju kaderníčku a dohodne mi termín hneď po sebe. Podľa Hany, je totálne vylúčené, aby som nemala vlasy od profíčky.
Čas sa vlečie, ale napokon sa dovlečie až na tretiu popoludní. Dnes môžeme odísť skôr, takže sa všetci chvatne balia a ukončujú prácu. Ja s Hanou mierime rovno do kaderníctva a napokon musím uznať, že to bol dobrý nápad. Hana má účes ako Daisy z filmu Veľký Gatsby. Vlasy má sčesané nabok a prichytené nádhernou čelenkou. Áno, perfektne to bude sedieť k jej šatám, jemne krémovým, ozdobeným krištáľmi. Mne kaderníčka vlasy vysoko vyčesala, umne posplietala a pripla do jednej strany. Zopár pramienkov nechala voľne, natočila a celok vyzeral pomerne romanticky na môj vkus. Hana ale tvrdila, že je to „absolútne bombové“. Keď som sa doma namaľovala – s výdatnou Haninou asistenciou – obliekla si šaty a obula topánky, celok vyzeral super. Moje šaty boli biele, olemované vínovočervenou čipkou, v páse bola uviazaná stuha rovnakej farby. Lodičky a kabelka boli tiež bordové a ja som mala zo seba celkom dobrý pocit.
Taxík nás vyzdvihol o pol siedmej a za necelých tridsať minút sme rozosmiate vstúpili do nádherne vyzdobenej sály. Májový večer bol teplý a voňavý. Jednu stenu v rozžiarenej miestnosti tvorili vysoké okná, ktorými prúdil vzduch. Sedenie bolo pripravené pri niekoľkých okrúhlych luxusne prestretých stoloch a všade sa pohybovali ľudia. Našli sme svoje menovky a väčšina sa už usádzala. Čakalo sa na oficiálne otvorenie, po ktorom malo prísť hýrenie a zábava. Príhovor generálneho bol napodiv krátky a vtipný, myslím, že to všetci ocenili.
Prezerala som si vysmiate tváre a zistila som, že ten, kto robil zasadací poriadok, sa poriadne vyhral. Ja som pri našom stole poznala iba Hanu. Všetci ostatní boli z iných oddelení. Zopár tvárí som poznala z chodby či z porád, ale za tých pár mesiacov som ešte nestihla spoznať každého. Na večierku sa nerobili rozdiely medzi vedením a „pešiakmi“, takže pri stoloch sa mohol stretnúť naozaj každý s každým.
Miestnosťou sa linula príjemná hudba a Hana sa ku mne naklonila, aby mi zreferovala, s kým budeme dnes stolovať. Evidentne bola mimoriadne vzrušená, pretože jej líca sčerveneli a významne mrkala niekam vľavo odo mňa.
Priamo vedľa mňa sedel starší muž v sivom obleku s príjemným úsmevom, ale Hana bola excitovaná z chlapíka, ktorý sedel o tri miesta ďalej, takmer oproti nej.
„Saši,“ drmolila rozrušene,“ to je osud, chápeš?“ Nie.
„To je On,“ fakt to povedala s veľkým „O“, „sedím pri stole so samotným Danielom Novotom.“ Blažene sa usmievala a vôbec nereagovala na moju faktickú pripomienku, že vôbec nie je samotný.
„Ach, Saša, ty nič nechápeš, On je dokonalý,“ znova to veľké „O“. Bolo celkom srandovné pozorovať zvyčajne racionálnu a logickú Hanu, ako sa tu roztápa, kvôli nejakému chlapovi. Došlo mi, že je to ten ospievaný riaditeľ, z ktorého sú všetky ženy u nás paf. Tak mi nedalo a začala som si ho poriadne prezerať. Nuž, fakt je kus, husté vlasy v sexi strapatom účese, akoby vstal práve z postele, mu veľmi svedčal. Mal neuveriteľne modré oči, výrazné lícne kosti a sánku. Tvár mu pokrývalo starostlivo udržiavané strnisko. Pery mal jemné, trochu užšie. Práve sa usmial a odhalil rad dokonalých bielych zubov. Na niečo so smiechom odpovedal a urobil odmietavé gesto štíhlou, pekne tvarovanou rukou. Fakt sa nedivím, že sa za ním bláznia. V tej chvíli ma prichytil pohľadom, ako ho sledujem a uškrnul sa v polovičnom úsmeve. Hneď mi bolo jasné, že na pozornosť žien je zvyknutý.
Rýchle som uhla očami, ale bolo neskoro. Radšej som sa teda venovala počúvaniu rozochvenej Hany, ktorá o pánovi Dokonalom básnila ódy. Neprestala ani počas večere, chudák chlap, okomentovala tuším každý jeho pohyb a neustále sa divila, že naňho nepretržite nehľadím, keď mám konečne tu „osudovú“ možnosť.
Napokon som sa na chvíľu vytratila na toalety, pretože som to už nedokázala počúvať. Cestou späť som vykukla von do záhrady, ktorá patrila k reštaurácii. Zbadala som rozľahlú terasu, na ktorej boli vysoké okrúhle stoly. Pomedzi ľudí sa pohybovali čašníci, ktorí na táckach ponúkali všemožné občerstvenie. Atmosféru dotvárali kvety a plamienky zo svietnikov. Pri jednom stole som zbadala Emu, s ktorou občas chodím na obed. Ale nestihla som k nej prísť, keď ma zastavil mužský hlas.
„Dobrý večer, smiem sa predstaviť?“ páni, veď to bol On. Naozaj ma pristavil? Zdalo sa mi to neuveriteľné.
„Sedíme pri spoločnom stole, ale neviem vaše meno,“ pokračoval, „ja som Daniel.“ Ponúkol mi ruku a to ma konečne prinútilo prijať fakt, že sa s ním zhováram.
„Alexandra, teší ma,“ podarí sa mi prehovoriť a sama sa divím, ako pokojne zniem.
„Tak Alexandra, to je impozantné meno,“ povie a ja sa pobavene uškrniem. Otec je nadšenec starovekej histórie, takže ma pomenoval po Alexandrovi Veľkom.
„Trochu nemoderné a dlhé,“ okomentujem ho sama, pretože to tak vždy cítim, ale zdá sa, že on nesúhlasí.
„Alexandra, ste odvážna?“ položí mi vážne zvláštnu otázku. Neviem, kam ňou mieri, ale pritakám.
„Tak vás čakám o desať minút na parkovisku za budovou,“ a je preč. Oh, teda všetko vo mne začína vrieť. Lámem si hlavu a opäť navštívim toalety, kde pred zrkadlom zvediem vnútorný súboj. Vyhráva odvážnejšie a zvedavé ja, a tak sa snažím nenápadne vytratiť. Samozrejme, že natrafím na Hanu, ale nejdem s pravdou von. Vyhovorím sa na ťažký vzduch s tým, že o chvíľu som naspäť a nech ma počká na terase.
Klepot opätkov mi pripadá na tichom parkovisku ako rany z dela, hoci ich tlmím. Obzerám sa, ale nikde ho nezazriem. Už si začínam myslieť, že si zo mňa vystrelil, pretože čas sa mi neuveriteľne vlečie. Prejdem až celkom na koniec rozľahlého priestoru, kde už nedosiahnu svetlá a ani zvuky večierka. Tuším som aj trochu sklamaná, ale čo už, taký je život. Zmierená s tým, že som obeťou žartu takmer podskočím, keď ucítim nejaký dotyk na holej pokožke chrbta.
„Kamže kam, krásna Alexandra?“ spýta sa už známy hlas a moje vnútro zachváti triaška.
„Myslela som, že si si zo mňa vystrelil,“ priznám svoje myšlienkové pochody a on mi vraví, že nebolo až také ľahké sa vytratiť, ako si myslel. Heh, to verím. Pozorným očiam žien sa ťažko uniká.
„V tých šatách vyzeráš ako princezná,“ ticho mi šepká do ucha a mňa to opantáva. Neviem, čo to robíme, ale z nejakého dôvodu ho nechám, aby mi hladil krk a chrbát, aby rukou skĺzol na zadoček a jemne ma štipol cez tenkú látku šiat. Stojíme v úplnej tme, jarná noc je plná energie a ja asi prvý raz v živote kašlem na zábrany a vychutnávam si pozornosť tohto sexi chlapa.
„Alexandra, vyzleč si nohavičky,“ takmer mi zabehne, keď to počujem, ale vzrušuje ma, aký je nehanebný. A tak sa oňho opriem a zbavím sa čipkovanej bielizne. Okamžite ju zhrabne a strčí si nohavičky do vrecka na saku. Ktovie, možno je zberateľ? preblesne mi mysľou, ale niet času to rozoberať, pretože jeho ruka kĺže po mojej nahej pokožke. Koleno mi vtlačí medzi nohy a núti ma viac sa rozkročiť. Prstami mi dráždi mušličku, ktorá ma zvieravo bolí, ako túži po naplnení.
„Ošukám ťa, Alexandra, takto ako tu stojíš, rozumieš?“ myslím, že mi dáva priestor na ústup, ale nie som schopná urobiť ani krok. Som v zajatí slastného mučenia jeho prstov, ktoré mi strčil do dierky a pomaly nimi hýbe, akoby to bol jeho penis. Náhle mi chytí ruky a oprie o plot pred nami. Jemne ma potiahne v páse a ja počujem zips, ktorý si sťahuje. Myslím, že zozadu vyzeráme ako objímajúci sa ľudia, pretože moje šaty všetko prikrývajú. Ticho zahreší, keď vniká dnu, hovorí mi, aká som horúca a mokrá a ako ho celý večer dráždim. Vychutnávam si tú senzáciu vo svojom vnútri, pretože je fakt tvrdý a dôkladný, ako ma šuká takto zozadu. Po chvíli je mi jasné, že teraz by už každý odhalil, čo tu stvárame, pretože hlasno vzdycháme a jeho prírazy sú rýchle a energické. Takmer sa neudržím na nohách, takou silou do mňa búši, až kým nezačnem pociťovať blížiace sa uvoľnenie. Prvé záchvevy sa zmenia v intenzívne pulzovanie a on sa nedokáže ubrániť a čoskoro vrcholí tiež. Bozkáva ma na šiju a pomáha mi upraviť sa. Čakám, kedy mi vráti nohavičky a strašne sa hanbím.
„Alexandra Dokonalá,“ povie a ja sa červenám, ako teenagerka.
„Ehm, ešte moje…nohavičky,“ odvážim sa povedať, ale on nesúhlasne krúti hlavou.
„Nie, nie, chcem, aby si celý zvyšok večierka myslela len na to, čo sme tu práve robili.“ Akoby sa na to dalo zabudnúť, blázon.
„Ale…“ chabo namietam, no stretám sa s neúspechom.
„A aby si nezabudla, s kým dnes pôjdeš domov, Alexandra. Toto si musíme zopakovať,“ nechápavo hľadím na jeho vzďaľujúci sa chrbát, pretože on už sa vracia k spoločnosti. Mne to trvá ešte nejakú chvíľu, kým sa pripojím k Hane a snažím sa vyzerať čo najnormálnejšie. No v skutočnosti sa už neviem dočkať konca zábavy, plná zvedavého očakávania.
Sexi príbeh ženy, ktorú jeho túžba po moci desí a priťahuje zároveň, si môžeš prečítať TU
Akciovú ponuku erotických hračiek a kondómov si môžeš prezrieť TU